Dokonalý plán
Pot sa Potkanovi odporne čvachtal v dlaniach a v topánkach. Už desiata ulica a ešte sa nestriasol fízlov. Ako vždy vo veľkom strese rozprával sám so sebou: „Kľud, len kľud, kamarát, už si sa vyhrabal z väčších prúserov, len pekne rozmýšľaj. Máš 20 sekúnd na dokonalý plán. Potom sem pribehnú fízli a odvlečú ťa do smradľavej diery kde potkanom ako ty vytrhávajú nechty a lámu krky... Takže len pekne rozmýšľaj, máš predsa fantastické IQ 150... Zreničky v očiach mu lietali ako ping-pongové guličky, scanujúc najbližšie okolie. Zrazu sa jeho pohľad zastavil na šedej budove hneď oproti s ceduľou Katolícke dievčenské gymnázium Matky Lukrécie. Úsmev sýteho kocúra sa objaví na jeho tenkých perách. Dokonalý plán je na svete.
Bleskurýchlo prebehol na druhú stranu ulice a vbehol do budovy školy. Práve zazvonil zvonec na hodinu a húfy dievčat sa z chodieb ako zrnka piesku presýpajú do miestností. Potkan si mrmlal pod nos: „I-de-ál-ne, vy-ni-ka-jú-ce! Pod záštitou cirkvi kto bude hľadať špinavého zločinca, diablovo plemä, každý vie, že diabol sa bojí kríža... Navyše keď ma zločinec geniálny plán a úžasne dobre sa skryje...“ Rýchlo vkĺzol na úzke schodisko vedúce na druhé poschodie a pritisol sa k stene na medziposchodí.
O chvíľu počuť podpätky klop-klop, klop-klop. Potkan sa ešte viac pritisne k stene. „Sústreď sa! Dôležitý je moment prekvapenia“, precedí cez zuby. V ďalšej sekunde bleskovo priskočí k žene, chytí ju pod krkom a pošepky jej kričí do ucha, sliny striekajú na učiteľkinu čistú blúzku. „Kde máš teraz hodinu, sukať“ Mladá učiteľka sa však len celá chveje a gúľa očami plnými smrteľnej hrôzy. „Povedz v ktorej triede máš teraz hodinu a budeš žiť suka! Nepovieš na mieste zomrieš!“ Učiteľka vydá zo seba tlmený zvuk a v jej pohľade okrem strachu už vidieť aj úprimný záujem o spoluprácu. „Dobre, vidím že si múdre dievčatko. Teraz ti pustím ústa a ty mi povieš názov tej triedy. Ale neopováž sa kričať“ hlasným šepotom jej syčí do ucha Potkan a s veľavýznamným pohľadom jej priloží nôž pod rebrá.
Ale jeho obavy sú zbytočné, šokovaná učiteľka je krotká ako ovečka, keď jej oslobodí ústa len vyhlesne „v 2. C“ a je ticho. Potkan pokračuje mokrým šepotom: „Výborne, teraz urobíš presne to, čo ti poviem. Pôjdeme spolu do takej miestnosti, kam nikto nechodí. Keď niekoho stretneme na chodbe budeš sa usmievať a tváriť, že som tvoj bratranec.“ Našťastie nikto okolo nešiel a o pár minút úspešne dorazili do malej miestnosti, plnej starých učebníc a kadejakých harabúrd. Tu Potkan otočil učiteľku chrbtom a presne miereným úderom ju zasiahol do krku. Jej telo sa mäkko a poddajne zosunulo na zem. „Sľuby dodržujem. Nezomrieš, ale ani nikomu o mne neporozprávaš, pipinka. Zbytok života stráviš v kľude a teple, doma na vozíčku“, zamrmlal spokojne Potkan. Zhrabol pod pazuchy učiteľkine knihy a diár, zamkol miestnosť a vybral sa hľadať tú správnu triedu.
Nebolo to ťažké, hneď druhé dvere na ktoré narazil mali na sebe masívny dubový kríž a tabuľku 2. C. Potkan sa nadýchol a vkročil do triedy.
To, čo uvidel ho trochu vyviedlo z miery, ale, pravdaže, ako profík to na sebe nedal znať. Bola to trieda plná dievčat v strohej rovnošate ako z 19. storočia, hnedých šatoch zapnutých až po krk, s mašľami vo vlasoch. Všetky tieto dievčatá sedeli v laviciach s vystretými chrbtami a čítali si rovnaké knihy s krížom na obale z čiernej kože. Keď Potkan vošiel synchrónne sa naraz postavili a na znak úcty naklonili hlavu na jednu stranu.
„Ehm, sadnite si,“ povedal Potkan chrapľavým hlasom. Pozerali naňho rovnakými meravými tvárami, akoby ich vôbec nerozhádzalo, že namiesto ich učiteľky je tu zrazu cudzí chlap. Nevyzeralo to, že sa niekto spýta čo tu robí, tak sa Potkan rozhodol vysvetliť im to sám: „Som nový profesor. Volám sa Jozef Suchý. Dnes vám budem suplovať vašu pani profesorku.“
Zdvihla sa jedna ruka: „S dovolením, prečo neprišla pani profesorka Hríbiková, je vari chorá?“ „Áno, presne tak. Pocítila náhlu nevoľnosť a musela odísť domov,“ odpovedal Potkan a rýchlo pokračoval prísnym tónom: „Ale dosť bolo rečí, máme hodinu. Čo ste preberali naposledyť Vy...“ – ukázal na dievča v prvej lavici - „... to určite viete!“ Dievča poslušne odpovedalo: „Skončili sme na deviatej kapitole Láska k Bohu a svedomie poctivého kresťana, pán profesor a na tejto hodine sme mali začať s praktickými cvičeniami“.
Potkanovi sa v očiach na okamih zablyslo nekonečné utrpenie ale ľavou rukou za chrbtom chytil pravú okolo zápästia, stisol pery a povedal: „Tak začnime. Otvorte si svoje knihy,.. a vy!“ - ukázal na ďalšie dievča v prvej lavici –„Vy prečítate zadanie prvého cvičenia“. Dievča začalo čítať nevýrazným plechovým hlasom: „Cvičenie číslo 1. Pýtajte sa učiteľa svojho, lebo skutky jeho musia byť vzorom pre žiakov jeho, či je svedomie jeho čisté a plné lásky k Bohu. Pomôcka: pri formulovaní otázok môžete vychádzať z 10 božích prikázaní“.
Potkanovi sa zježili chĺpky na rukách a takmer sa prestal ovládať. Hlas mu preskakoval keď povedal: „Toto cvičenie môžeme vynechať, keďže ja nie som váš učiteľ...“ „Ale pán profesor, všetky cvičenia sú povinné,“ namietlo jedno dievča nevzrušeným hlasom. „Musíme to vždy nahlásiť riaditeľke, ak učiteľ odmieta robiť niektoré cvičenie“, pokračovala. „Asi pretože ste tu nový nepoznáte ešte dobre pravidlá“, dodala iná žiačka. „Ale pravidlá musíme všetci rešpektovať a dodržiavať“, pridala sa ďalšia.
Potkan celkom zbledol. Podlomili sa mu kolená a klesol na učiteľskú stoličku. Ruky sa mu triasli. „Áno, samozrejme. Pravidla sú mi známe. Netreba ich porušovať. Tak začnime,“ povedal mdlým bezfarebným hlasom. „V akom poradí, pán profesor? Podľa abecedy alebo podľa zasadacieho poriadku,“ spýtalo sa opäť dievča v prvej lavici. Potkan na ňu pozrel nepríčetným pohľadom. „Bože, to je snáď jedno! Ako sedíte!“, neovládol sa a takmer vykríkol. Hneď nato sa spamätal. Pod stolom prekrížil nohy, oprel sa lakťami o lavicu a pokúsil sa z prstov poskladať dominantné gesto „špic“. Podarilo sa mu to, ale prsty sa triasli a šmýkali.
Zrazu k Potkanovi podišlo jedno dievča s podivným prístrojom z ktorého trčali dve hadičky. „Môžeme už začať?“ spýtalo sa. „Čo je zase toto?“ Potkan opäť takmer zakričal. „Predsa detektor lži. Pri všetkých cvičeniach testujúcich svedomie sa odpovedajúci napája na detektor lži, je to napísané v poznámke na stránke 48. Ja som správkyňa detektoru, budem kontrolovať pravdivosť vašich odpovedí na tomto displeji,“ odpovedalo dievča.
Potkanovo čelo sa pokrylo veľkými kvapkami potu. Od rozrušenia si opäť začal mrmlať pod nos: „Toto snáď nie je možné... To sa mi iba sníva...“ Šokovaný a bezmocný nechal dievča pripnúť mu detektor na sluchy.
Vzápätí zaznela prvá otázka od dievčaťa v prvej lavici: „Pán Jozef Suchý, vyznávate iných Bohov ako nášho Pána Boha trojjediného?“ „Čo to je za otázka?!“ s rozhorčením a miernu úľavou zvolal Potkan. „Riadim sa zadaním cvičenia, pán profesor, otázky na základe desiatich božích prikázaní. Aká je vaša odpoveď?“ Potkan zrozpačitel. „Áno, teda nie, preboha samozrejme nie, nemám!“ „Klame“, lakonicky skonštatovalo dievča s detektorom lži. „Veď to je úplný nezmysel! Akési dve hadičky! ČO vám to môže povedať o mojej viere!“ zvolal Potkan. Spravodlivé pobúrenie mu dodávalo odvahy. „Viete vy vôbec ako vyzerá skutočný detektor lži?“
Dievčatá však celkom ignorovali jeho námietky. Padla ďalšia otázka: „Kradnete, pán profesor?“ Teraz už bol Potkan viac pripravený. Stisol ruky do pästí a pevným hlasom povedal: „Nie!“ „Klame“, opäť oznámila správkyňa detektoru. Potkan prekrížil ruky na hrudi a zaujal nezávislú pózu: „Je mi jedno čo hovorí ten váš prístroj. Nič to neznamená. Ja viem, že moje svedomie je čisté, a pravda,“ teatrálne poklopkal po stole – „Pravda vyjde najavo. Vyjde najavo, že ten váš prístroj je pokazený, uvidíte.“
„Prístroj je funkčný“, ľahostajne povedala správkyňa detektoru. „Ďalšia otázka prosím.“
Ozvalo sa dievča v druhej lavici: „Pán Jozef Suchý, ctíte si svojho otca a matkuť“ Potkan sa náhle prehol v páse, akoby dostal práve kopanec do brucha. Oči mal celkom vypúlené a šialené.
Ďalšie dve dievčatá sa postavili a podišli ku katedre. „Nepožiadali ste niekedy dom svojho blížneho, pán Jozef Suchý?“ povedalo jedno dievča. Potkan spadol zo stoličky a začal sa zmietať v kŕčoch na dlážke. Rukami sa chytal krku, z úst mu vyliezol fialový jazyk „A krivé svedectvo proti blížnemu svojmu ste nikdy nedávali?“ - spýtalo sa ďalšie dievča prísnym hlasom. Postavilo sa nad Potkanom a dalo ruky vbok.
„A koľko ľudí si zabil, Potkan?“ povedalo ďalšie dievča a sklonilo sa nad Potkanom. Táto veta ho úplne dorazila. Z úst mu začala tiecť pena a krv, kŕče mu trhali telo na kusy. Pred očami videl tváre dievčat, už nad ním stali všetky a všetky opakovali plechovými hlasmi: „Koľko ľudí si zabil, Potkan? Koľko ľudí si zabil, Potkan?“ Ešte niekoľko krát Potkan mykol nohami a rukami a potom náhle zmeravel, celý skrčený a vyžmýkaný.
Otvorili sa dvere. Do izby vošla skupina policajtov a spolu s nimi aj učiteľka Hríbikova. Podišli k Potkanovi, jeden policajt mu chytil tep: „Je po všetkom. Tento obávaný hlodavec už nikomu neublíži.“ Policajt poklopal po ramene ďalšieho policajta: „Vynikajúci plán, komisár. Máte skvelú intuíciu!“ Komisár sa usmial: „Je to skôr otázka stratégie a skúsenosti, kolega“. Otočil sa k dievčatám: „Ďakujeme za pomoc dievčatá, boli ste vynikajúce. Poďte, pozývam Vás do cukrárne. Máme dôvod k oslave!“
Komentáre